V utorok, 30. apríla nás ráno vyzdvihla cestovná kancelária Čekan. A naša cesta sa mohla začať. Autobus sme zdieľali s deviatakmi zo základnej školy v Detve. Z našej školy išli deviataci s ôsmakmi. Celou cestou nás sprevádzal dážď a hovorené slovo pani sprievodkyne. Rozprávala nám o Likavskom hrade, Liptove, Orave, Oravskej priehrade, Oravskej Polhore, a keď sme sa blížili k cieľu, tak aj o Osvienčime. Po príchode na miesto sme dostali pár organizačných pokynov. Najprv sme navštívili Birkenau, najhrozivejšiu časť tábora. Na toto miesto prichádzali vlaky s tisíckami Židov počas druhej svetovej vojny. Pozreli sme si neveľký drevený barak, kde bývalo až štyristo ľudí. Na opačnej strane sa nachádzali murované baraky. Na koľajniciach symbolicky stál jeden vagón. Naše kroky ďalej smerovali k ruinám krematória. Ako sme kráčali, tak oproti nám išiel zástup mladých židovských mužov, spievajúc náboženskú pieseň. To bol pre nás jeden z najsilnejších momentov z tejto návštevy. Po hodine sme sa presunuli do hlavnej časti koncentračného tábora, Auschwitz, kde sme sa dostali do rúk poľskej sprievodkyne. Prešli sme popod známu bránu a postupne sme navštevovali jednotlivé bloky. Bolo v nich veľa fotiek, obrazov, záznamov. Celý jeden blok bol plný vlasov, topánok, kufrov, okuliarov, hrncov a nádob, hrebeňov a kief, jednoducho všetkého, čo si ľudia doniesli do tábora. Ale boli tu tiež plechovky z cyklónu B (plynu, ktorí ich zabil), model priebehu vyvražďovania po príchode do koncentračného tábora, až po plynové komory. Jeden z blokov bol venovaný len slovenským Židom. Videli sme aj cely, kde boli väznení. Boli sme pri múre, kde bolo popravených a zastrelených veľa väzňov. Na každom mieste bola položená červená ruža. Ako posledné miesto sme navštívili krematórium a plynovú komoru. Týmito miestami sme sa snažili prejsť čo najrýchlejšie. Po prehliadke tábora nasledovala cesta domov.
Každý z nás bol na takomto mieste prvýkrát. Neľutovali sme návštevu tohto miesta. Aj napriek tomu, že nebolo príjemné. Zhodli sme sa na tom, že každý by ho mal aspoň raz za život navštíviť.
Natália Kapustová, IX. ročník